LilaBlog

Tak a je to tu. Rozhodla som sa uverejniť svoje myšlienkové pochody na všehosieti. Niežeby som bola mega skúsený bloger, som skôr taký malý šuflíkový odkladač. Pôvodne som vo chvíľkach rozhorčeného nadšenia resp. nadšeného rozhorčenia písala slová na papier a poctivo ukladala do šuflíka. Potom som zistila, že v tom šuflíku im je, chúďencom ,trošku tesno. Občas dokonca spráchniveli, nadobudli výraz zožltnutosti či dokonca upadli do romantickej letargie z uplynulého času. V momente,keď tie najstaršie originály dosiahli značný pokrok v nečítateľnosti a vo všeobecnom rozklade, som objavila takmer nekonečné medze svojho pevného disku. Tie takmer nekonečné medze mi pripadali také nekonečné ,až som sa v nich stratila. Tajomné "šuflíky " plné nevyspytateľných slov sa objavovali na neočakávaných miestach a pri ešte neočakávanejších situáciach, až nakapokon rovnako ako tie nevirtuálne upadli prachom a zabdnutím. To všetko ma teda priviedlo k úvahám, ktoré sú z pohľadu samotných slov kriticky existencialistické. Načo písať slová, ktoré nikto nečíta? Takéto umlčané,tiché slová sú zbytočné, vypustené do vetra, akoby mŕtve. Preto som sa rozhodla vdýchnuť svojím slovám život, nájsť im patričné využitie a zdokonaliť sa v ich formulácii. Dúfam teda, že tento portál mi na to poskytne dostatok miesta a reakcií. Či už pozitívnych alebo negatívnych, to je jedno. Hlavné je, že moje slová budú konečne dýchať.